Marika Gombitová.sk

Naozaj sa to nestáva každý deň: držíte v rukách platňu a s trápnym pocitom hlúpej zvedavosti ju kladiete na gramofónový disk... A banálne otázky: Zostalo všetko pri starom? Zmenilo sa niečo? Ale vlastne – prečo ten strach?! Vari len nebudeme pochybovať o starej známej pravde, že zárukou každého ukončeného a vydareného diela je predovšetkým zdrvujúce percento vôle! Až potom prichádzajú na rad vlastnosti, ktoré z pohodlnosti zaraďujeme do kategórie tzv. „božích darov“. A Marike predsa nikdy nechýbala ani voľa, ani onen „dar“.

Možno sa to stane aj vám a tak prvé počúvanie bude iba letmé a hltavé. Ale aj nás vás dovedie k záveru: má tú istú muzikantskú dušu, ako predtým, ba možno oveľa zrelšiu. Poddáva sa hudbe, vstupuje do jej služieb, rozvažuje kam, do akej polohy umiestniť každučké slovo textu. Peterajove texty robí viacrozmernými, Lehotského hudbu expresívnejšou, Laukovu mnohovravnou, svoju prostou, človečenskou. Lebo ona sama je viac ako kedykoľvek predtým komornejšia, vnímavejšia a citlivejšia.

Ktovie, či si vôbec uvedomuje, že balansuje na pokraji žánrov, že ten rozmach, s akým obsiahla a spracovala repertoár Slnečného kalendára, ju posunul o ďalšiu výrazovú dimenziu dopredu. Dostala sa rovno do kráľovstva šansónu, ktorý naháňa zimomriavky. A tak aj trochu priskromné, menej farebné aranžmány, (ktoré možno nepôsobili celkom presvedčivo na poslednej nahrávke Modusu) tu sa zrazu šťastne dostávajú k novému zmyslu: vlastne – načo zbytočná paráda?! Stačí spomienka na gramofónové nahrávky alebo na bratislavské vystúpenia Hany Hegerovej: vari ona potrebuje vôkol seba inštrumentálny ohňostroj? A tak aj Marika dokázala, že je schopná vystačiť so skromným zvukovým okolím. Prah charakteristického výrazu francúzskeho šansónu ešte o kúsok prekročila: bluesovým frázovaním, štipkou talianskej drsnosti, priamym kontaktom s vervnou rockovou muzikou, ale aj cítením „trubadúrskeho“ tónu našej domácej hammelovskej tradície.

To všetko teda vyžaruje z jej spevu na poslednej platni Slnečný kalendár. Repertoár desiatich nových piesní vznikol v tvorivej dielni Modusu: päť skladieb pre Mariku napísal J. Lehotský, troma prispel častejší spolupracovník skupiny J. Lauko, a o dve sa znovu pokúsila Marika sama. Autorom citlivých textov je K. Peteraj, ktorý je (zrejme) aj autorom poznámky na obale. (Nie, je to A. Kállaj – poznámka administrátora tejto stránky.) Končí slovami: „Toto je prvá platňa, ktorú Marika naspievala po svojom zranení. Je to hľadanie istôt, dialóg so sebou aj s druhými. Veríme, že aj tentoraz vás Marikine pesničky potešia.“

Dodávame: možno aj viac ako potešia...

Dagmar Kovářová